Pri prvej písomnej zmienke o majetku Čičva sme už spomínali, že zakladateľom rodu Rozhanovských bol Reynold II. ( 1259 – 1296) z pôvodom francúzskeho rodu Básztély. Kráľ Štefan V. mu za všetky jeho verné služby v roku 1270 daroval rozsiahle majetky v Abovskej, Sabolčskej a Zemplínskej stolici. Medzi tieto majetky patrili aj Rozhanovce a Čičva. Rozhanovce ( Rozgony) sa neskôr stali hlavným sídlom rodu magistra Reynolda, a podľa nich začali on i jeho potomkovia používať prídomok „z Rozhanoviec“ ( Rozgonyi). Reynodlovi potomkovia vlastnili panstvo Čičva nasledujúcich 253 rokov. Mnohí z nich patrili medzi vysokých svetských a cirkevných hodnostárov, boli županmi uhorských stolíc, vojvodami, taverníkmi, kráľovskými sudcami či biskupmi. Niektorí sa preslávili aj svojou vojenskou kariérou.

Obrázok 1 – Páni z Rozhanoviec

Páni z Rozhanoviec

Pánov z Rozhanoviec považujeme aj za staviteľov hradu Čičva. Po vymretí panovníckej dynastie Anjouovcov si členovia rodu z Rozhanoviec nechali u Žigmunda Luxemburského Pánov z Rozhanoviec považujeme aj za staviteľov hradu Čičva. Po vymretí panovníckej dynastie Anjouovcov si členovia rodu z Rozhanoviec nechali u Žigmunda Luxemburského potvrdiť vlastníctvo Čičvy. Kráľa o vydanie novej donácie požiadal krajinský sudca Šimon z Rozhanoviec a jeho brat Ladislav z Rozhanoviec a šarišský župan a hradný kastelán Ján z Rozhanoviec, syn Vavrinca z Rozhanoviec. Panovník vyhovel ich žiadosti a najprv im 29. mája 1410 potvrdil platnosť listiny z roku 1270, ktorou Reynold získal majetok Čičva. Panovník v dokumente vyslovene uviedol, že neskôr po donácii kráľa Štefana V. „predkovia Pánov z Rozhanoviec postavili na majetku Čičva kamenný hrad pod tým istým menom.“ Žigmund potvrdenie staršieho darovania odôvodnil zásluhami všetkých troch šľachticov. Bratia Šimon a Ladislav pôvodne vstúpili do služieb kráľa Ľudovíta I. a neskôr kráľovnej vdovy Alžbety. S kráľovským vojskom sa zúčastnili bojov a obliehania mesta Tarvisio v Taliansku, kde Šimon utrpel viaceré zranenia od vrhaných kameňov. Neskôr po boku Žigmunda bojovali proti Osmanom na južnej hranici. Kráľ ďalej menoval zásluhy ďalších členov rodu z Rozhanoviec pri bojoch o Užhorod a na území Sedmohradska. Na základe dochovaných archívnych dokumentov, v ktorých sa Čičva v roku 1270 spomína ako possessio ( majetok, panstvo), v roku 1309 ako terra ( zem) a v roku 1316 ako castrum ( hrad), môžeme výstavbu hradu datovať do obdobia medzi rokmi 1309 - 1316. Hrad dali postaviť Reynoldovi potomkovia, pravdepodobne syn Ladislav alebo Július, alebo Na základe dochovaných archívnych dokumentov, v ktorých sa Čičva v roku 1270 spomína ako possessio ( majetok, panstvo), v roku 1309 ako terra ( zem) a v roku 1316 ako castrum ( hrad), môžeme výstavbu hradu datovať do obdobia medzi rokmi 1309 - 1316. Hrad dali postaviť Reynoldovi potomkovia, pravdepodobne syn Ladislav alebo Július, alebo vnuk Peter. Ak sa neopierame výlučne iba o archívne dokumenty, môžeme predpokladať, že hrad bol postavený oveľa skôr, a to z iniciatívy uhorských kráľov už v 12. storočí, s hlavnou funkciou stráženia a ochrany krajinskej cesty a pohraničia, prípadne ako sídlo kniežaťa Rostislava v polovici 13. storočia. V tom prípade by Reynoldovi potomkovia hrad iba prestavali a to z drevozemného na kamenný. Hrady, ktoré mali strategický význam, sa hneď po odchode Tatárov v roku 1242 obnovovali a stavali z kameňa. Čičviansky hrad mohol byť vzhľadom na svoju strategickú polohu jedným z nich. Vďaka početnému potomstvu Petra a Ladislava z Rozhanoviec došlo po dvadsiatich štyroch rokoch k rozdeleniu hradu a príslušného panstva na dve polovice. Deľbu uskutočnili Anna, Ladislav a Vavrinec Rozhanovskí 18. novembra 1363 na stretnutí vo Vranove. Magister Ladislav na hrade dostal priestory na južnej strane, kde stála aj porušená „palota“ (reprezentatívna miestnosť hradu) spolu s dedinami ( Vyšný) Žipov, Remeniny, Michalok, Ďurďoš, Grodzin ( dnes miestna časť Ďurďoša), ( Ondavské) Matiašovce, Vyšná Oľšava, Memkant, Jastrabie ( nad Topľou), Čičava, Petkovce, ( Vranovské) Dlhé, Majerovce a ďalšími dedinami mimo samotného panstva Čičva v Zemplínskej a Abovskej stolici. Magister Vavrinec a vdova po Mikulášovi dostali rovnako veľkú časť hradu na severnej strane, kde existovala cisterna na vodu a veža, spolu s dedinami Skrabské, Dobrá, Malý Žipov ( dnes súčasť Vyšného Žipova), Sanche, Prosačov, Vavrinec, Nižná Oľšava, Merník, Kvakovce, Matiaška, Podčičva ( dnes miestna časť Sedlísk) a Sedliská. Páni z Rozhanoviec využívali hrad Čičvu ako svoje sídlo do prvej polovice 14. storočia. Dokonca sa názov hradu ojedinele vyskytoval aj v ich predikáte. V roku 1363 bol už vraj hradný palác značne schátraný a sotva obývateľný. V tomto období dali Rozhanovskí postaviť nížinný vodný hrad v mestečku Vranov a Čičvu v priebehu ďalších storočí spravovali ich Páni z Rozhanoviec využívali hrad Čičvu ako svoje sídlo do prvej polovice 14. storočia. Dokonca sa názov hradu ojedinele vyskytoval aj v ich predikáte. V roku 1363 bol už vraj hradný palác značne schátraný a sotva obývateľný. V tomto období dali Rozhanovskí postaviť nížinný vodný hrad v mestečku Vranov a Čičvu v priebehu ďalších storočí spravovali ich kasteláni. Počas deľby majetkov Rozhanovských v roku 1363 je Vranov charakterizovaný ako „civitas“ ( mesto) a hospodársky najdôležitejšia obec na panstve Čičva. Na požiadanie Ladislava a Mikuláša z Rozhanoviec, kráľ Ľudovít I. v roku 1350 povolil konanie „forum liberum“ ( slobodného trhu) vo Vranove každý pondelok. Zároveň im udelil aj „ius gladii ac patibuli“ ( právo meča a šibenice). Ján a Reynold Rozhanovskí zabezpečili u kráľa Mateja Korvína, aby v roku 1461 poskytol Vranovu právo skladu súkna dovážaného z Poľska.

Obrázok 2 – Páni z Rozhanoviec

Páni z Rozhanoviec

V polovici 15. storočia pôsobil na východnom Slovensku český vojvodca Jan Jiskra z Brandýsa v službách Alžbety, vdovy po kráľovi Albrechtovi a jej syna Ladislava. Jeho najsilnejším protivníkom bol Ján Hunyady. Medzi politických prívržencov Hunyadyovcov patrili aj Páni z Rozhanoviec, ktorí sa zapojili do bojov vedených proti Jiskrovi, neskôr proti bratríkom. Východoslovenské mestá a magnáti, ktorí boli najviac ohrozovaní bratríkmi po porade v Trebišove koncom novembra 1454 do čela novovzniknutého vojska postavili Osvalda Rozhanovského , sikulského a zemplínskeho župana, hlavného kráľovského stajníka. V roku 1458 poveril kráľ Matej úlohou vyhnať bratríkov z krajiny hornouhorského kapitána Sebastiána z Rozhanoviec. Sebastián v apríli 1458 porazil bratrícke vojská vedené Valgathom a dobyl bratríkmi opevnený hrad v Rimavskej Seči a vo Vadne, na severe územia dnešného Maďarska. Po tomto úspechu sa jeho vojsko zmocnilo bratríckeho tábora v Nižnej Myšli pri Košiciach, po ňom dobylo Sečovce. Ján Talafús si namiesto tábora v Nižnej Myšli postavil nový tábor pri Hanušovciach, v tesnom susedstve hradného panstva Čičva. Obrat v dejinách bratríckeho hnutia a začiatok jeho rozkladu priniesla bitka pri Sárospataku, ku ktorej došlo dňa 21. mája 1458. Bratrícke vojská v počte približne 2 500 bojovníkov, ktoré sa s veľkou korisťou chystali prekročiť rieku Bodrog, boli zaskočené vojskom vedeným Sebastiánom Rozhanovským. Po krátkom boji, v ktorom zahynul Peter Aksamit z Kosova a asi 600 bratríkov, podľahli početnej presile. Zachránila sa len jazda vedená Jánom Talafúsom a Jaškom Údrckym, ale aj tá utrpela značné straty. Mgr. Ľudmila Šnajderová historička Memento Posteritas, o. z. Erb pánov z Rozhanoviec ako okenná vitráž budovy niekdajšieho Archívu Šomodskej župy v meste Kaposvár. Podoba mestečka Rozhanovce zo 17. storočia od holandského maliara a grafika Justusa van der Nypoorta (1625 – 1692), ktorý ilustroval príručku geometrie Burckharda von Birckensteina z roku 1686 sériou 110 vedút miest, hradov a kaštieľov Uhorska.