zabudnuté remeslá z podhradia

Obrázok 1 – Vápenictvo a korytárstvo

Vápenictvo a korytárstvo

Obrázok 2 – Vápenictvo a korytárstvo

Vápenictvo a korytárstvo

Vápenictvo ( vápnarstvo, vápňarstvo, vápeniarstvo, vápenkárstvo) bolo remeslo zaoberajúce sa výrobou a predajom vápna. Ako tradičné doplnkové zamestnanie bolo rozšírené najmä v oblastiach s výskytom vápenca. O pálení vápna priamo v Podčičve sa zachovalo pomerne málo publikovaných informácií. Existuje však viacero historických zmienok, ktoré potvrdzujú ťažbu vápenca i výrobu vápna v tejto lokalite. Prvé záznamy o tomto remesle na našom území siahajú do stredoveku. Vo tomto období bola výroba vápna súčasťou malého výsadného práva feudálov, ktorí jeho výkon prenášali Prvé záznamy o tomto remesle na našom území siahajú do stredoveku. Vo tomto období bola výroba vápna súčasťou malého výsadného práva feudálov, ktorí jeho výkon prenášali ako povinnosť na poddaných, pričom základné suroviny – vápenec a drevo – boli vlastníctvom zemepána. Po zrušení výsadných práv prešlo oprávnenie lámať kameň a páliť vápno na obecných pozemkoch do kompetencie urbariátov. Vápenictvo v tejto lokalite vychádzalo z prirodzených podmienok bradlového pásma, kde bol kvalitný vápenec ľahko dostupný priamo v hradnom brale a priliehajúcich svahoch. Vápno tvorilo základnú zložku malty a bolo nevyhnutné pri zhotovovaní omietok, murovaní stavieb, bielení domov neskoršie i dezinfekciu hospodárskych objektov. Neskôr sa zmes vápna a popola používala aj na hnojenie pôdy. S pálením vápna sa začínalo pred Veľkou nocou a hodami. Vápno sa hasilo v jamách po sviatku Všetkých svätých, aby do jari dostatočne vyzrelo. Pálením vápna sa zaoberali páleníci, S pálením vápna sa začínalo pred Veľkou nocou a hodami. Vápno sa hasilo v jamách po sviatku Všetkých svätých, aby do jari dostatočne vyzrelo. Pálením vápna sa zaoberali páleníci, ktorí stavali pece na pálenie vápna, zabezpečovali dovoz dreva a vápenca a dohliadali na celý proces výpalu. Vápenec sa spočiatku ťažil povrchovým spôsobom pomocou železných klinov, krompáčov a lopát, neskôr sa pri jeho ťažbe využíval aj strelný prach. Priemer základu pece i hĺbka jej podzemnej časti dosahovali približne 2 m, pričom výška pece mohla siahať až do 6 m. V peciach sa kúrilo najmä bukovým, dubovým alebo brezovým drevom. Vápenec sa vypaľoval 8 až 72 hodín. Po vychladnutí sa pec rozobrala a vypálené vápno sa vyberalo cez čeľuste. Túto prácu vykonával vápeník, ktorý sa zároveň venoval aj jeho predaju. Vápno sa predávalo najmä podomovým obchodom. Rozvážalo sa na vozoch s košinami prikrytými plachtou alebo ho chudobnejšie ženy nosili na chrbte vo vreciach. Kúpiť sa dalo aj na jarmokoch a trhoch. Množstvo sa odmeriavalo na slamenice alebo putne, prípadne sa vážilo na mincieroch. V niektorých prípadoch sa vápno vymieňalo za obilie či strukoviny. V urbári z roku 1585 Štefan Báthory rozhodol a nariadil, že keďže na hrade sa málo kúri, poddaní z Vyšného Kazimíra musia chodiť pracovať k vápenným peciam alebo voziť vápno. V urbári z roku 1585 Štefan Báthory rozhodol a nariadil, že keďže na hrade sa málo kúri, poddaní z Vyšného Kazimíra musia chodiť pracovať k vápenným peciam alebo voziť vápno. Dovtedy mali totižto len zabezpečovať palivové drevo pre hrad a vytápať ho. Po zničení hradu táto tradícia výrazne klesá, no ostáva stále prítomná. Ťažbu vápenca dokumentujeme pod hradným kopcom vo väčšej miere opäť po vzniku Československa až do druhej svetovej vojny kedy sa priamo pod hradom nachádzal kameňolom a vápenka. Korytárstvo je domáca a remeselná výroba drevených úžitkových predmetov, predovšetkým korýt, lyžíc, varešiek a vahanov, ktoré sa vyrábali v rôznych veľkostiach. Korytári využívali najmä mäkké listnaté dreviny, ako topoľ, vŕbu, osiku a lipu, ako aj ďalšie druhy dreva, ktoré sa dali ľahko opracovať jednoduchými ručnými nástrojmi. Išlo o dreviny, ktoré sú mäkké, dobre štiepateľné a po vyschnutí veľmi ľahké. Korytárske výrobky boli neoddeliteľnou súčasťou života vidieckeho obyvateľstva a významne prispievali k fungovaniu tradičného hospodárstva. Korytárstvo nebolo na Slovensku až do 18. – 19. storočia špecializovaným ani organizovaným remeslom. Výroba bola rozptýlená po celom území Slovenska a menší kresaný riad si vedel vyrobiť takmer každý zručnejší gazda alebo pastier. Korytári prichádzali na naše územie z Rumunska, kde sa korytárstvo, presnejšie výroba korýt a lyžíc, stalo ich hlavným spôsobom obživy. Výrobné znalosti sa odovzdávali z generácie Korytári prichádzali na naše územie z Rumunska, kde sa korytárstvo, presnejšie výroba korýt a lyžíc, stalo ich hlavným spôsobom obživy. Výrobné znalosti sa odovzdávali z generácie na generáciu. Hlavným dôvodom ich odchodu z pôvodnej vlasti bolo postupné zmenšovanie zásob základnej suroviny, teda vhodných listnatých drevín. Súčasne sa rozrastali korytárske osady, čím sa zvyšoval rozsah výroby. Na obmedzenom území tak vznikali problémy s nedostatkom vhodného materiálu, ako aj s odbytom výrobkov. Z týchto existenčných a výrobných dôvodov rumunské rodiny korytárov opúšťali svoje pôvodné sídla, zakladali nové osady v iných častiach Rumunska alebo prenikali aj do susedných krajín. Jeden migračný prúd korytárov sa dostal do východnej časti Zakarpatskej Ukrajiny, odkiaľ postupne prenikal až k jej západným hraniciam. Korytári tu vytvorili niekoľko stálych Jeden migračný prúd korytárov sa dostal do východnej časti Zakarpatskej Ukrajiny, odkiaľ postupne prenikal až k jej západným hraniciam. Korytári tu vytvorili niekoľko stálych sídel, napríklad v obciach Kamenica ( okres Užhorod), Obava a Vyšná Nižnica ( okres Mukačevo) a Turá, Remety a Poroškov ( okres Perečín). Odtiaľ začali v 80. rokoch 19. storočia prenikať na územie východného Slovenska, konkrétne do Budkoviec v okrese Michalovce a do Pavloviec nad Uhom. Budkovce predstavujú najstaršie a zároveň najpočetnejšie sídlo rumunských korytárov na východnom Slovensku. Usadili sa na majetku grófa Szirmayho v listnatom háji Dolný les. Popri osadách vo vyššie uvedených lokalitách vznikli ďalšie významné sídla rumunských korytárov na východnom Slovensku, a to v Podhorodi a Podčičve pri Vranove nad Topľou. Korytárska osada v Podčičve vznikla v roku 1929 vnútornou kolonizáciou rumunských korytárov, teda vyčlenením jednotlivých rodín z existujúcich východoslovenských osád. Ako Korytárska osada v Podčičve vznikla v roku 1929 vnútornou kolonizáciou rumunských korytárov, teda vyčlenením jednotlivých rodín z existujúcich východoslovenských osád. Ako prvý sa tu usadil Ladislav Bogdan a o niekoľko rokov neskôr, v roku 1949, sa z Budkoviec prisťahovali ďalšie rodiny. Osadu tak tvorilo dvanásť rodín s priezviskami Bogdan, Kanáloš, Oláh a Vološin. Migračné pohyby rumunských korytárov sa výlučne obmedzovali na najvýchodnejšiu časť východného Slovenska ( Myslina, Papín, Udavské, Valkov, Stropkov, Chotča, Kravany, Malé Trakany, Tušice, Nižný Žipov či Oborín-Kucany). Neskôr sa však usádzali a pracovali aj na západnom Slovensku, kde je ich prítomnosť doložená napríklad v obciach Kráľová pri Senci, Ratnovce, Zlaté Moravce a Želiezovce, a tiež na Morave. Svoje osady zakladali spravidla na okraji obcí alebo mimo ich zastavaného územia. Ak sa stromy určené na spracovanie nachádzali do vzdialenosti približne 10 km od osady, vracali Svoje osady zakladali spravidla na okraji obcí alebo mimo ich zastavaného územia. Ak sa stromy určené na spracovanie nachádzali do vzdialenosti približne 10 km od osady, vracali sa každý večer domov a ráno opäť odchádzali na pracovisko. Menšie výrobky si pritom nosili domov priebežne. Ak sa drevo nachádzalo vo väčšej vzdialenosti, provizórne sa usadili priamo na mieste jeho spracovania. Budovali si jednoduché koliby z prútia pokryté lístím a slamou, ktoré sa po rumunsky nazývali koverga. Dĺžka prechodného pobytu závisela od množstva dreva a času potrebného na jeho spracovanie. Spravidla trvala od jedného týždňa do dvoch mesiacov. Korytári sa snažili výrobky dokončiť a priamo v okolí ich predať alebo vymeniť za potraviny. Nepredané výrobky priniesli späť do osady. Technologický postup výroby korytárskych výrobkov pozostával zo štyroch základných pracovných úkonov: prípravy materiálu, kresania, dlabania a strúhania. Pri práci sa používali tri základné skupiny nástrojov – píly, sekery a nože. „Všetky technologické charakteristiky výrobného postupu vyplývajú zo základnej skutočnosti, že sa spracúva drevo čerstvé, nevysušené...“ (Ján Okrucký: Výskum výroby sekerou (korytárska výroba)., Bratislava: ÚĽUV 1963, str. 3. Uložené v Múzeu ľudovej umeleckej výroby v Stupave, DF/VS/71.). Základným pracovným nástrojom boli sekery. Píla slúžila iba ako pomocný nástroj pri stínaní stromov a rozrezávaní kmeňa na kláty potrebnej dĺžky. Nože sa používali pri (Ján Okrucký: Výskum výroby sekerou (korytárska výroba)., Bratislava: ÚĽUV 1963, str. 3. Uložené v Múzeu ľudovej umeleckej výroby v Stupave, DF/VS/71.). Základným pracovným nástrojom boli sekery. Píla slúžila iba ako pomocný nástroj pri stínaní stromov a rozrezávaní kmeňa na kláty potrebnej dĺžky. Nože sa používali pri Základným pracovným nástrojom boli sekery. Píla slúžila iba ako pomocný nástroj pri stínaní stromov a rozrezávaní kmeňa na kláty potrebnej dĺžky. Nože sa používali pri konečnom opracovaní výrobku. Veľkosť výrobkov sa určovala pomocou piade, ktorá predstavovala približne 20 cm. Výrobca ňou odmeriaval na kmeni dĺžku kláta potrebného na zhotovenie konkrétneho výrobku. Koryto na obáranie alebo kúpanie mávalo spravidla desať piadí, koryto na solenie sedem až osem piadí, koryto na chlieb päť piadí a koryto na koláče štyri piade. Korytárstvo začalo zo svojho prirodzeného prostredia ustupovať v 50. a 60. rokoch 20. storočia, nikdy však úplne nezaniklo. Hlavnými príčinami jeho ústupu boli zánik súkromného hospodárenia a postupné nahrádzanie tradičných drevených výrobkov priemyselnou produkciou. ťažba vápenca a kameňa z hradného kopca v 30.-40. rokoch 20. storočia Michal Kanaloš z Podčičvy pri výrobe dreveného koryta, 1987 Michal Kanaloš z Podčičvy s hotovým korytom na solenie mäsa, 1965 Mgr. Zuzana Andrejová, PhD. etnologička Memento Posteritas, o. z.

Obrázok 3 – Vápenictvo a korytárstvo

Vápenictvo a korytárstvo