Od príchodu na Zemplín až po grófsky titul

Ďalším významným rodom, ktorý formoval život v našom regióne a bol dedičom hradu i veľkej časti niekdajšieho hradného panstva bol rod Barkóczy. Rod mal pôvod vo Vašskej ( alebo v preklade Železnej) župe na severozápade Uhorska. Členovia rodu používali prídomok zo Zaly a Tovarného. Rodina svoje meno odvodzuje od dedinky Barkóc, dnes Bakovci v Slovinsku. Viacero odborných prameňov uvádza túto lokalitu aj pod názvami Barkócz, Barkolczi, Barkovez, Balkoch, Barkoez, Balcolez, Barkowez či Barkowlez. Vyskytuje sa aj pomenovanie Barkonch a osada Barkácziás-puszta. Meno rodiny sa objavuje v roku 1513 pri príležitosti šľachtického súpisu v podobe Barkolczi ako zemianska rodina. Teda mali už šľachtický status a svoj pôvod označili podľa jedného zo svojich rodových majetkov, teda v maďarskom jazyku príponou -i za miesto. Po neskoršom skonëškovaní týchto majetkov ( obec Barkóc získal rod Festetics) a presťahovaní do Zemplínskej župy , sa už používa priezvisko Barkóczy. Prípona -y na konci v tomto prípade demonštrovala, tak ako aj v prípade iných rodov, príslušnosť k šľachtickému stavu. Od 16. storočia ostáva meno rodu Barkóczy nezmenené. Predikát zo Zaly ( de Szala) je odvodený od Zalianskej župy, v ktorej mali pôvodné majetky a ktorá bola neskôr pričlenená k Vašskej župe. Najstaršia známa zmienka o rode je pod Predikát zo Zaly ( de Szala) je odvodený od Zalianskej župy, v ktorej mali pôvodné majetky a ktorá bola neskôr pričlenená k Vašskej župe. Najstaršia známa zmienka o rode je pod menom Barkolchy, žiaľ nie je pri nej uvedené krstné meno a preto nevieme o koho presne ide. Taktiež nie je známe ako získali zemiansky titul, no už pred rokom 1526 vlastnili majetky v spomínanej župe a to menovite Barkóc, Bazin a Lovászi. O tieto majetky však po bitke pri Moháči prišli kvôli sporu o voľbu nového panovníka. Druhý predikát tavarnai ( z Tovarného) získala barónska vetva rodiny v Zemplínskej stolici podľa svojho tamojšieho ústredného majetku a honosného kaštieľa v obci Tovarné. Tento predikát začali používať po tom, čo sa v tejto oblasti deënitívne usadili a vybudovali si tu svoje nové rodové sídlo.

Obrázok 1 – Rod Barkóczy zo Zaly a Tovarného

Rod Barkóczy zo Zaly a Tovarného

Prvým známym členom rodu bol Tomáš, ktorého vyslal v roku 1547 Fráter Juraj brániť hrad Csanád. Členovia rodiny boli stúpencami strany Jána Zápoľského a nie Ferdinanda Habsburského, ktorý vyšiel z voľby nového kráľa ako víťaz. Ich majetky sa v roku 1557 pokúsil získať vojenský kapitán Andrej Kerecsényi. Prvotne to skúšal diplomatickou cestou, no Prvým známym členom rodu bol Tomáš, ktorého vyslal v roku 1547 Fráter Juraj brániť hrad Csanád. Členovia rodiny boli stúpencami strany Jána Zápoľského a nie Ferdinanda Habsburského, ktorý vyšiel z voľby nového kráľa ako víťaz. Ich majetky sa v roku 1557 pokúsil získať vojenský kapitán Andrej Kerecsényi. Prvotne to skúšal diplomatickou cestou, no Barkóczyovci vyslancov ( úradníka a kňaza plniaceho rozkaz) vyhnali vojenskou silou. Po tomto sa rodina presťahovala na Zemplín. Konkrétne to bol Ladislav I. Barkóczy, ktorý prišiel do Horného Uhorska a pracoval pre Juraja Perényiho. Oženil sa Katarínou Raskayovou ( rod Raškaj z Rašky) a tým získal aj majetky na Zemplíne. 26. marca 1582 ho na župnom zhromaždení v mestečku Zemplín zvolili za podžupana a túto funkciu zastával do roku 1584. Tradíciou v rode Barkóczy bola vojenská služba. Členovia rodu zastávali hodnosti hradných kapitánov, kapitánov, plukovníkov, generálov a dokonca aj brigádnych generálov. Získavali nové majetky na Zemplíne odkiaľ rod zaznamenal aj svoj veľký vzostup.

Obrázok 2 – Rod Barkóczy zo Zaly a Tovarného

Rod Barkóczy zo Zaly a Tovarného

V histórii rodu získali viacerí členovia barónsky, zriedkavejšie grófky titul a to buď sobášnou politikou s veľkými rodmi, vojenskými činmi, ale i politickými obratmi. Takýto obrat V histórii rodu získali viacerí členovia barónsky, zriedkavejšie grófky titul a to buď sobášnou politikou s veľkými rodmi, vojenskými činmi, ale i politickými obratmi. Takýto obrat vidíme hneď pri ďalšom členovi rodu. V dobovej spisbe nachádzame zmienky o Ladislavovi II. Barkóczym, ktorý bol v boji o korunu na strane Ferdinanda I. Tento Ladislav dostal v roku 1569 od cisára Maximiliána ako kráľovskú donáciu obce na Zemplíne. Išlo o Čerhov, Novú Viesku pri Bodrogu a Karos (maď. časť Zemplína). V roku 1572 sa zúčastnil korunovácie Rudolfa II. ako vyslanec za Zemplínsku župu. Jeho prvou manželkou bola Anna Kunová z Rozsály, vdova po Štefanovi Tárkányim, ktorá zomrela v roku 1646 vo veku 61 rokov. Aj on zastával funkciu zemplínskeho podžupana v rokoch 1600 – 1601 a 1616 – 1619. Ladislav III. Barkóczy ( * okolo 1601 – † 31.1.1659 ) ako prvý z rodu získal 18.5.1631 titul baróna od cisára Ferdinanda II. a stal sa Berežským županom. Začal používať udelený Ladislav III. Barkóczy ( * okolo 1601 – † 31.1.1659 ) ako prvý z rodu získal 18.5.1631 titul baróna od cisára Ferdinanda II. a stal sa Berežským županom. Začal používať udelený prídomok podľa nového rodového sídla v Tovarnom ako Ladislav Barkóczy zo Zaly a Tovarného. Tovarné a ďalšie časti pôvodného čičvianskeho panstva získal kúpou od viacerých vlastníkov. V roku 1633 sa uchádzal o funkciu hlavného kapitán hradu Kállo, avšak neúspešne. O rok nato sa stal zemplínskym podžupanom. V roku 1642 ho panovník Ferdinand III. vymenoval za plukovníka uhorského jazdectva a stal sa aj rytierom Zlatej ostrohy. V tejto hodnosti bojoval v Sliezsku a na Morave proti Švédom, ktorí tam v rámci vrcholiacej Tridsaťročnej vojny vpadli. Z dochovaných archívnych prameňov vieme, že na jeseň roku 1642 operoval plukovník Ladislav III. Barkóczy so svojím plukom priamo na moravskom fronte. Z dňa 15. novembra 1642 sa zachoval patent arcivojvodu Leopolda Vilhelma ( brata cisára a hlavného veliteľa cisárskych vojsk) pre vojenského komisára Adama Schulza, ktorý mal na starosti práve zásobovanie a koordináciu jednotiek plukovníka Ladislava Barkóczyho operujúcich na Morave ( „Obersten Ladislav Barkoczy“ ). Barkóczyho jazdci tu pomáhali stabilizovať front, blokovali Švédov usadených v Olomouci a bránili im v postupe hlbšie na juh k rakúskym hraniciam. Barkóczy musel po roku 1644 diplomaticky a politicky stabilizovať front, blokovali Švédov usadených v Olomouci a bránili im v postupe hlbšie na juh k rakúskym hraniciam. Barkóczy musel po roku 1644 diplomaticky a politicky kľučkovať, aby si pod zvrchovanosťou Juraja Rákóczyho na Zemplíne a v Berežskej župe vôbec udržal svoje čerstvo nadobudnuté majetky a barónsku prestíž. Zúčastnil sa aj povstania Františka I. Rákóczyho, no takmer ihneď prešiel na stranu cisárskeho vojska. Za tento skutok nebol súdený a koncom roka 1671 ho prepustili. Od konca roku 1679 pôsobil ako cisársky plukovník, v rokoch 1682 - 1689 v Košiciach už ako generál. Po vypuknutí povstania Imricha ökölyho, sa František v roku 1683 pripojil ku kurucom. Spolu s ökölym čelil porážke pri Viedni. Po týchto udalostiach utiekol do Poľska, no zakrátko sa opäť pripojil k cisárskemu vojsku a zúčastnil sa vojny proti Osmanom. V roku 1684 sa stal podžupanom Zemplínskej župy. Ako prvý z rodu bol 8. decembra 1687 povýšený do grófskeho stavu a to cisárom Leopoldom I. Keď v roku 1703 vypuklo ďalšie povstanie – povstanie Františka II. Rákóczyho, dorazili v júni kuruci do Košíc a 23. septembra sa k ním pripojil aj Rákóczy. František Barkóczy bol v roku 1705 menovaný kuruckým generálom, ktorým ostal až do svojej smrti. Následne bol na sneme v Szécsény menovaný za senátora. V roku 1706, vzhľadom na svoj vysoký vek, bol menovaný za hlavného kapitána novozámockého obvodu. František mal dve manželky. Prvou bola Anna Zuzana Pethő z Gerše s ktorou mal syna Františka. Po jej smrti v roku 1694 si vzal za manželku Annu Andrássy z Csíkszentkirálya ( František mal dve manželky. Prvou bola Anna Zuzana Pethő z Gerše s ktorou mal syna Františka. Po jej smrti v roku 1694 si vzal za manželku Annu Andrássy z Csíkszentkirálya ( Sâncrăieni, Rumunsko). Mal ešte ďalšie 4 deti. Dcéry Máriu, Julianu a Teréziu a syna Jána. Gróf František Barkóczy zomrel 28. júla 1709 v Košiciach.

Aj jeho syn František II. Barkóczy pokračoval v otcových šľapajách. Bol vojakom, kuruckým plukovníkom a spolu s ním od roku 1687 grófom. Od polovice 90. rokov 17. storočia Aj jeho syn František II. Barkóczy pokračoval v otcových šľapajách. Bol vojakom, kuruckým plukovníkom a spolu s ním od roku 1687 grófom. Od polovice 90. rokov 17. storočia pôsobil ako podžupanom, neskoršie ako hlavný župan Zemplínskej župy. Keď v druhej polovici roku 1703 vypukli nepokoje na Zemplíne, František II. Barkóczy ako vtedajší zemplínsky hlavný župan spočiatku vyčkával. V auguste 1703 vtrhlo približne 700 kuruckých povstalcov priamo do jeho hlavného rodového sídla – kaštieľa v Tovarnom. Vydesení miestni šľachtici z okolia Vranova sa vtedy pred povstalcami narýchlo ukryli za hradby hradu Čičva, ktorý patril Barkóczyovcom. František II. sa k povstaniu pridal deënitívne až keď Rákóczy ovládol Horné Uhorsko. V jeseni 1704 narukoval k Rákóczyho kurucom, kde tak ako otec bojoval ako jazdec. Nebol však taký schopný ako otec a v hodnostiach postupoval len pomaly. Túto skutočnosť potvrdzuje v memoároch aj samotný František Rákóczy, ktorý spomína, že Barkóczyovcov si vážil no František II. už nemal otcovu strategickú genialitu. V roku 1709 prevzal velenie V jeseni 1704 narukoval k Rákóczyho kurucom, kde tak ako otec bojoval ako jazdec. Nebol však taký schopný ako otec a v hodnostiach postupoval len pomaly. Túto skutočnosť potvrdzuje v memoároch aj samotný František Rákóczy, ktorý spomína, že Barkóczyovcov si vážil no František II. už nemal otcovu strategickú genialitu. V roku 1709 prevzal velenie pluku baróna Juraja Palocsaya. Prebratie velenia nad plukom baróna Juraja Palocsaya v roku 1709 bolo logickým vyústením situácie na fronte, kedy sa kurucká armáda po zdrvujúcej porážke pri Trenčíne ( 1708) reorganizovala, spájala preriedené pluky a Palocsay bol povýšený na generála. Dňa 2. januára 1711 sa vzdal cisárskej armáde na hrade Čicva. Stratil post župana Zemplínskej župy, avšak v rokoch 1718 – 1719 získal rovnakú pozíciu v Užskej župe. František Dňa 2. januára 1711 sa vzdal cisárskej armáde na hrade Čicva. Stratil post župana Zemplínskej župy, avšak v rokoch 1718 – 1719 získal rovnakú pozíciu v Užskej župe. František II. pochopil, že povstanie je stratené a včasnou kapituláciou priamo na svojom hrade Čičva, ktorý následne cisárske vojská preventívne vyhodili do povetria aby sa už nestal hniezdom rebelov, si zachránil hlavu a predovšetkým obrovské rodové majetky. Vďaka uplatneniu amnestie Barkóczyovci neprišli o Tovarné, Pavlovce ani o ďalšie zemplínske majetky. Z prameňov vieme, že ešte 28. decembra 1726 žil, no 7. apríla 1727 sa v dobovej spisbe jeho manželka Júlia Zichy spomína už ako vdova. Pochovaní sú spolu s manželkou v krypte humenského kostola Všetkých svätých. František II. Barkóczy a Júlia Zichyová mali mimoriadne početné potomstvo – genealogické tabuľky uvádzajú až 11 detí, z ktorých sa takmer všetky dožili dospelosti. František I. Barkóczy (1627 – 1709) Ladislav III. Barkóczy (1601 – 1659) Erb rodu Barkóczy z armálnej listiny z roku 1631, ktorou Ladislav III. získal barónsky titul Začiatkom roku 1644, počas útoku sedmohradského kniežaťa Juraja I. Rákóczyho, sa naoko pripojil na jeho stranu a ten mu 25. apríla udelil imunitu – oslobodenie poddaných žijúcich na jeho majetkoch od povinnosti platiť žold a dodávať vozy pre jazdcov a pešiakov stavaných podľa počtu brán. V lete sa však už s Jánom Drugethom stiahol do Poľska, aby zozbieral vojsko proti Rákóczymu a po návrate bol v lete 1644 jedným z veliteľov ľahkej jazdy postavenej pro-kráľovskou uhorskou vysokou šľachtou. V roku 1650 sa stal kráľovským komorníkom, od roku 1653 až do svojej smrti 31. januára 1659 v Baktalórántháze ( Sabolčská župa) bol berežským županom a v roku 1655 získal barónsky titul. Pochovali ho v Lelesi 29. apríla.

Obrázok 3 – Rod Barkóczy zo Zaly a Tovarného

Rod Barkóczy zo Zaly a Tovarného

V obci Sabolč si vzal za manželku Alžbetu Jakusith z Vrbovej, s ktorou mal synov Štefana, Františka, Alexandra a Žigmunda. V roku 1631 začal s budovaním sídla v Pavlovciach nad Uhom. Po smrti prvej manželky sa oženil ešte trikrát. Druhou manželkou bola vdova po Františkovi Tataym, Alžbeta Szentiványiová. Treťou bola Katarína Bánffy z Michaloviec (†4. august 1653) a z tohto manželstva sa narodili dcéry Barbora a Alžbeta. Poslednou štvrtou manželkou bola Anna Péchyová z Pečovskej Novej Vsi s ktorou mal syna Ladislava. Spolu so svojím mladším bratom Františkom Barkóczym používali pôvodne prídomok z Brehova (de Imreg, Imregi). Od tohto Františka odvodzuje svoj pôvod zemianska vetva rodu nosiaca predikát z Brehova ( maď. Imreg), ktorá v roku 1720 získala tiež barónsky titul. Najstarším synom Ladislava III. Barkóczyho bol František I. Barkóczy (1627 – 1709). Najstarším synom Ladislava III. Barkóczyho bol František I. Barkóczy (1627 – 1709). Narodil sa ako prvorodený syn Ladislava Barkóczyho a barónky Alžbety Jakusith. Po smrti Ladislava III. v roku 1659 sa František stal hlavou rodiny a postupne prevzal otcove vojenské a politické ambície. V roku 1660, v čase keď Turci obliehali Varadín (dnes Oradea, Rumunsko), bojoval ako kapitán kavalérie. Naplnil taktiež otcovu ambíciu a stal sa skutočným hlavným kapitánom hradu Kálló. V archívnych prameňoch sa ako kapitán (capitaneus castri Kalló) uvádza najmä v období po roku 1665. Toto obdobie bolo kritické, pretože hrad Kalló sa stal jednou z kľúčových pevností v rámci tzv. „pohraničného pásma“ (végvár) proti Osmanom a neskôr bol centrom diania počas kuruckých povstaní. Okrem toho zastával úrad hlavného Zemplínskeho župana. Mgr. Jakub Šnajder historik Memento Posteritas, o. z.