Majitelia niekdajšieho panstva v 18. a 19. storočí

Obrázok 1 – Rod Barkóczy, Hadik-Barkóczy a hadik

Rod Barkóczy, Hadik-Barkóczy a hadik

Obrázok 2 – Rod Barkóczy, Hadik-Barkóczy a hadik

Rod Barkóczy, Hadik-Barkóczy a hadik

Aj po búrlivom období stavovských povstaní si Barkóczyovci ustrážili svoje majetky na Zemplíne so sídlom rodu v Tovarnom. Problém pre rodinu nastal v roku 1814 kedy si na niekdajšie časti čičvianskeho panstvá nárokovali dediči po rodoch Csáky, Drugeth a Vandernath, neskôr aj Forgács. Od roku 1814 prebiehal dlhý majetkovoprávny spor. Rodinu v tejto veci zastupovali František a Ján Barkóczy, synovia sabolčského župana Jána Barkóczyho ( zomr. 1782). Spor pokračoval aj po ich smrti a rodinu v tejto veci až do konca zastupoval gróf Ján Barkóczy ( 1807 – 1872). Súd v konečnom dôsledku dal v roku 1865 za pravdu grófovi Barkóczymu, nakoľko listinné doklady protistrany boli uznané za neplatné a zároveň bolo zamietnuté pokračovanie sporu. Ján Barkóczy ako popredný zemplínsky veľkostatkár bol angažovaný nielen vo vysokej krajinskej politike ale aj v regióne. Využil svoje postavenie na zveľadenie nielen svojho majetku ale i celého širšieho regiónu. Vo veci svojho majetku zriadil ëdeikomis ( zverenectvo), ktorý zaručoval jeho nedeliteľnosť a chránil ho aj pred úpadkom. Jeho hodnota sa tej dobe odhadovala na 3 240 000 zlatých, čo bola na tú dobu priam astronomická čiastka. So svojou manželkou grófkou Antóniou Festetics mali lej jedinú dcéru Helenu. Pochovaní sú v spoločnom hrobe na podčičvianskom cintoríne pod hradom. Medzi azda najvýraznejšiu ženu z rodu Barkóczy môžeme právom považovať Helenu Barkóczyovú, neskoršie Hadik-Barkóczyovú. A dôvodov bolo viacero. Helena ako jediné dieťa grófa Jána Barkóczyho a grófky Antónie Festetics sa narodila 7. marca 1833 v Košiciach. V roku 1860 sa vydala za grófa Vojtecha Hadika, ktorý slúžil ako kontraadmirál u arcivojvodu Medzi azda najvýraznejšiu ženu z rodu Barkóczy môžeme právom považovať Helenu Barkóczyovú, neskoršie Hadik-Barkóczyovú. A dôvodov bolo viacero. Helena ako jediné dieťa grófa Jána Barkóczyho a grófky Antónie Festetics sa narodila 7. marca 1833 v Košiciach. V roku 1860 sa vydala za grófa Vojtecha Hadika, ktorý slúžil ako kontraadmirál u arcivojvodu Maximiliána. V roku 1871 zomrel jej otec Ján Barkóczy, ktorý však pred svojou smrťou zabezpečil u panovníka prefekciu. To znamenalo, že na základe panovníkovho súhlasu sa dedičom všetkého majetku obsiahnutého v spomínanom ëdeikomise po Jánovi Barkóczym stala Helena, keďže bola právne uznaná za mužského dediča. Helena zdedila po svojich predkoch bohatú knižnicu a spoznala hodnotu a význam aj tohto dedičstva. Dôkazom toho je aj fakt, že ako vzdelaná žena ovládajúca viacero jazykov, podporovala umenie, vedu a bola jedným zo zakladajúcich členov Uhorskej historickej spoločnosti. V tejto knižnici sa okrem iného stretla s literatúrou, ktorá súvisela so slobodomurárstvom. Išlo o dedičstvo po jej starom otcovi Františkovi a jeho bratovi Jánovi Barkóczym. Tí boli členmi slobodomurárskej lóže. Taktiež vtedy známym slobodomurárom bol jej starý otec z matkinej strany – gróf Anton Festetics. Po preštudovaní tejto slobodomurárskej literatúry ostala grófka ohúrená a fascinovaná slobodomurárstvom. Rozhodla sa preto požiadať o vstup do slobodomurárskej lóže v Užhorode. Tá patrila pod hlavnú lóžu Veľký Orient. Problémom však bolo, že ku slobodomurárom vtedy nemohli ženy vstúpiť. Grófka však bola prefíkaná, bohatá a nadobudla dobré Po preštudovaní tejto slobodomurárskej literatúry ostala grófka ohúrená a fascinovaná slobodomurárstvom. Rozhodla sa preto požiadať o vstup do slobodomurárskej lóže v Užhorode. Tá patrila pod hlavnú lóžu Veľký Orient. Problémom však bolo, že ku slobodomurárom vtedy nemohli ženy vstúpiť. Grófka však bola prefíkaná, bohatá a nadobudla dobré kontakty. Poznala slobodomurárske tajomstvá z kníh, právne bola považovaná ako dedič barkóczyovského majetku za syna a disponovala ënančným bohatstvom. Dokonca jej vstup k rádu podporoval aj veľmajster lóže Veľký Orient František Pulszky, rodák z Prešova. Helena sa spoliehala aj na jeho vplyv a postavenie. 7. januára 1875 teda podala Helena žiadosť o prijatie medzi slobodomurárov. Hneď 10. januára bola žiadosť zamietnutá, nakoľko ženy boli z rádu vylúčené. Po tomto sklamaní sa vydala na dlhý výlet s Pulszkym po Grécku. Po návrate venovala 500 forintov Fröbelovej (slobodomurárskej) spoločnosti v Košiciach. Snaha o vstup do slobodomurárskeho rádu však neutíchla. 11. novembra toho roku, grófka požiadala o vstup do užhorodskej lóže. Všetci hlasujúci členovia rozhodli kladne. Prítomný bol aj veľmajster rádu František Pulzsky. Nastal však problém. Jej členstvo začali prešetrovať ostatní slobodomurári hlavne z lóže Sv. Ján, ktorá bola druhá hlavná popri Veľkom Oriente. Po vyšetrení tohto prípadu bolo vznesené rozhodnutie, že grófkino členstvo je neplatné. Stalo sa tak 5. marca 1876. Grófka mala vrátiť svoj členský diplom do 10 dní, avšak neurobila tak. Z tohto prípadu sa v tej dobe stala veľká senzácia a grófka Helena bola vypočúvaná tlačou.

Obrázok 3 – Rod Barkóczy, Hadik-Barkóczy a hadik

Rod Barkóczy, Hadik-Barkóczy a hadik

Obrázok 4 – Rod Barkóczy, Hadik-Barkóczy a hadik

Rod Barkóczy, Hadik-Barkóczy a hadik

Po prevzatí rodového dedičstva sa neuspokojila s rolou pasívnej majiteľky. Aktívne dohliadala na chod poľnohospodárstva, lesníctva a lokálnych podnikov v Zemplínskej a Užskej Po prevzatí rodového dedičstva sa neuspokojila s rolou pasívnej majiteľky. Aktívne dohliadala na chod poľnohospodárstva, lesníctva a lokálnych podnikov v Zemplínskej a Užskej župe. Investovala do modernizácie pestovateľských postupov a lesného hospodárstva na dolnom a strednom Zemplíne. Ako patrónka miestnych rímskokatolíckych aj gréckokatolíckych farností na svojich panstvách pravidelne ënancovala údržbu a opravy kostolov, farských budov a ľudových škôl (napr. v Tovarnom, Pavlovciach nad Uhom či Malej Domaši). Zakladala a podporovala lokálne charitatívne spolky, ktoré pomáhali chudobným roľníkom a sirotám v časoch neúrody či epidémií. Mala taktiež veľký cit pre históriu a národné dedičstvo. Keď sa na jej statkoch našli vzácne archeologické nálezy (napr. významný bronzový poklad v Pavlovciach nad Uhom), nenechala si ich v súkromnej zbierke, ale darovala ich Národnému múzeu pre odborný výskum a zachovanie pre budúce generácie. Grófka Helena Barkóczy zomrela 24. 1. 1887 v rodných Košiciach. Zanechala po sebe však 7 potomkov - 5 synov a 2 dcéry. Majetok obsiahnutý vo ëdeikomise následne prešiel na jej najstaršieho syna Andreja. Prvorodený Andrej (Ján František Anton) Hadik-Barkóczy sa narodil 1. novembra 1862 v Pavlovciach nad Uhom. Študoval v Košiciach a neskoršie vyštudoval ekonomiku na univerzite v Hohenheime. Po smrti matky Heleny v roku 1887 požiadal cisára Františka Jozefa o právo používať priezvisko svojej matky a aj právo dediť majetok, ktorý jej odkázal ešte jej otec. Panovník jeho žiadosti 17. júla 1887 vyhovel a Andrej sa tak stal užívateľom ëdeikomisu, ktorý založil jeho starý otec, gróf Ján Barkóczy. Na základe najvyššieho rozhodnutia samotného cisára dostal povolenie používať dvojité priezvisko s predikátmi: gróf Hadik-Barkóczy z Futaku a Zaly. 8. januára 1895 si vzal za manželku grófku Kláru Zichy, s ktorou mali dve deti - Eleonóru a Andreja ml. V roku 1888 sa stal členom uhorského snemu a v rokoch 1890 – 1892 bol členom Hodnotiaceho výboru. V roku 1891 získal titul rytiera Rádu maltézskych rytierov. Od roku 1892 až do roku 1896 bol zvolený za poslanca uhorského parlamentu za mestečko Spišský Hrhov ako poslanec Liberálnej strany. Do parlamentu sa dostal opäť v roku 1901 ako V roku 1888 sa stal členom uhorského snemu a v rokoch 1890 – 1892 bol členom Hodnotiaceho výboru. V roku 1891 získal titul rytiera Rádu maltézskych rytierov. Od roku 1892 až do roku 1896 bol zvolený za poslanca uhorského parlamentu za mestečko Spišský Hrhov ako poslanec Liberálnej strany. Do parlamentu sa dostal opäť v roku 1901 ako poslanec za mesto Michalovce. V roku 1903 získal titul tajného kráľovského radcu. V roku 1905 znovu kandidoval v parlamentných voľbách no nezískal kreslo poslanca. V roku 1917 sa stal hovorcom snemovne avšak 22. júna 1918 rezignoval. Krátke obdobie bol v roku 1927 členom snemovne v kráľovskom Maďarsku. Zomrel 4. marca 1931 v Budapešti. Jeho dcéra Eleonóra, ktorá sa narodila 26. 10. 1895 v Tovarnom sa stala manželkou rakúskeho princa Huberta z rodu Hohenlohe-Waldenburg-Schillingsfürst. Zomrela ako 28 ročná vo Viedni. Syn Andrej narodený 19. februára 1899 emigroval s manželkou Elfridou Obitsch do USA, kde obaja aj dožili. Nie menej známym bol v tej dobe Ján (Klement Vojtech) Hadik. Bol mladším bratom Andreja Hadik-Barkóczyho. Narodil sa 23. novembra 1863 v Pavlovciach nad Uhom, ako druhé dieťa. Po skončení gymnázia v Košiciach absolvoval Tereziánsku vojenskú akadémiu vo Viedenskom Novom Meste. Po jej skončení vstúpil v roku 1884 do rakúsko-uhorskej Nie menej známym bol v tej dobe Ján (Klement Vojtech) Hadik. Bol mladším bratom Andreja Hadik-Barkóczyho. Narodil sa 23. novembra 1863 v Pavlovciach nad Uhom, ako druhé dieťa. Po skončení gymnázia v Košiciach absolvoval Tereziánsku vojenskú akadémiu vo Viedenskom Novom Meste. Po jej skončení vstúpil v roku 1884 do rakúsko-uhorskej armády ako nadporučík husárskej kavalérie v Báčke. V roku 1893 v hodnosti prvého nadporučíka vystúpil zo služby. Ešte toho roku sa zosobášil s Alexandrou Zichy, s ktorou mal 6 deti. Dvoch synov – Antona a Vojtecha a dve dcéry – Amáliu a Margitu. Na cintoríne v Podčičve ležia v spoločnom hrobe taktiež dve deti (Ján a Helena), ktoré zomreli v rovnaký deň - 15. októbra 1898. I keď informáciu o týchto deťoch nenájdeme v genealogických tabuľkách rodu, vieme, že ide práve o deti grófa Jána Hadika a jeho manželky. Podľa rôznych neoverených informácií zomreli na otravu jedlom. Táto kapitola však vyžaduje ešte podrobný výskum. Ako oëciálny dôvod úmrtia sa v oboch prípadoch v matrike obce Pavlovce nad Uhom uvádza zástava srdca, ale bez uvedených podrobností. Ján Hadik vstúpil v roku 1894 do krajinskej politiky. Stal sa poslancom hornej komory Uhorského snemu. V roku 1901 sa stal členom Liberálnej strany, ktorú v sneme reprezentoval. V rokoch 1906 – 1910 bol ako člen vlády menovaný za štátneho tajomníka na Ministerstve vnútra a hlavný poradca ministra vnútra grófa Júliusa Andrássyho mladšieho. Ján Hadik vstúpil v roku 1894 do krajinskej politiky. Stal sa poslancom hornej komory Uhorského snemu. V roku 1901 sa stal členom Liberálnej strany, ktorú v sneme reprezentoval. V rokoch 1906 – 1910 bol ako člen vlády menovaný za štátneho tajomníka na Ministerstve vnútra a hlavný poradca ministra vnútra grófa Júliusa Andrássyho mladšieho. Dokonca sa mu dostalo pocty a ako štátny tajomník na koni stál v čele celého sprievodu pri prenesení ostatkov Františka II. Rákóczyho do dómu sv. Alžbety v Košiciach v októbri 1906. V čase prvej svetovej vojny v roku 1917 bol ministrom bez kresla a v noci z 30. na 31. októbra 1918 bol na 17 hodín ministerským predsedom Uhorskej vlády. Pred koncom vojny odišiel do zahraničia, z ktorého sa neskôr vrátil a ďalej pokračoval v politike a na ekonomickom poli. Zomrel 10. decembra 1933 v Budapešti. Takmer všetci jeho potomkovia emigrovali do zahraničia a dodnes žijú v USA. Rod Barkóczy a jeho následníci z rodu Hadik-Barkóczy a Hadik zanechali v histórii Zemplína aj celého Uhorska nezmazateľnú stopu. Od úspešnej obhajoby majetkov, cez neprehliadnuteľný vplyv grófky Heleny, až po pôsobenie jej synov v najvyšších štátnych funkciách, patrili k spoločenstvu, ktoré utváralo hospodársky, kultúrny a politický život nie Rod Barkóczy a jeho následníci z rodu Hadik-Barkóczy a Hadik zanechali v histórii Zemplína aj celého Uhorska nezmazateľnú stopu. Od úspešnej obhajoby majetkov, cez neprehliadnuteľný vplyv grófky Heleny, až po pôsobenie jej synov v najvyšších štátnych funkciách, patrili k spoločenstvu, ktoré utváralo hospodársky, kultúrny a politický život nie len nášho regiónu. Ich historické dedičstvo a miesto posledného odpočinku pod hradom Čičva zostávajú trvalou pripomienkou významu tohto rodu pre náš kraj. Helena Hadik-Barkóczyová so synmi Andrejom (vľavo) a Jánom (vpravo) Gróf Ján Barkóczy (1798 – 1872) Gróf Ján Barkóczy na čele slávnostného sprievodu pri príležitosti prenesenia telesných ostatkov Františka II. Rákóczyho do dómu sv. Alžbety v Košiciach v roku 1906 Gróf Andrej Hadik-Barkóczy z Futaku a Zaly