Obrázok 1 – Kostol povýšenia sv. Kríža a hrobka rodu Barkóczy

V najstarších prameňoch, konkrétne vatikánskom registri z roku 1332 pre Zemplínsky archidiakonát, je možné nájsť zmienku o farnosti / kostole Sancta Crux ( Svätý Kríž) umiestnenú v geograëckom okruhu hradného panstva Čičva. V tomto prípade sa však nedá s určitosťou určiť, či ide o hradný kostol alebo dnešný kostolík Povýšenia sv. Kríža pod hradom, prípadne úplne iný objekt. I napriek tomu, že chýba architektonicko-historický výskum sa domnievame, že kaplnka na tomto miesta mohla stáť už na konci 15. storočia. Dokladovať by to mohla aj kamenná I napriek tomu, že chýba architektonicko-historický výskum sa domnievame, že kaplnka na tomto miesta mohla stáť už na konci 15. storočia. Dokladovať by to mohla aj kamenná tabuľa s erbom sedmohradského kniežaťa ( v rokoch 1493 – 1499) Bartolomeja Drágffyho ( 1447 – 1501) s letopisom 1495, ktorá sa dodnes nachádza nad portálom zo svätyne do sakristie. Nie je nám známy ani dôvod umiestnenia tejto tabule v pôvodnej kaplnke no je známe jej prepojenie na vtedajších majiteľov panstva Čičva - Báthoryovcov. Báthoryovci boli s Drágffyovcami spríbuznení aj prostredníctvom samotnej matky Alžbety Báthoryovej, Anny Báthoryovej zo Somlyó, ktorej prvým manželom bol Gašpar Drágffy ( 1516 – 1545), syn vplyvného sedmohradského vojvodu Bartolomeja Drágffyho ( 1447 – 1501). Keď neskôr rod Drágffyovcov vymrel po meči ( teda bez mužského potomka), Báthoryovci neváhali a na základe nie len tohto starého manželského zväzku si začali rázne nárokovať na ich obrovské dedičstvo. Je možné, že samotný Bartolomej Drágffy bol aj donátorom pri stavbe alebo oprave kaplnky. Pre potvrdenie týchto informácií i datovania tohto objektu však bude potrebný komplexný architektonicko-historický výskum. Kaplnku neskoršie spomína v písomných prameňoch aj samotný arcibiskup František Barkóczy, ktorý tu rád trávil čas v modlitbe. Spomína taktiež, že kaplnku postavili jeho Kaplnku neskoršie spomína v písomných prameňoch aj samotný arcibiskup František Barkóczy, ktorý tu rád trávil čas v modlitbe. Spomína taktiež, že kaplnku postavili jeho predkovia, no presne ich nemenoval. Vo viacerých prameňoch dokonca nachádzame informácie, že kaplnka bola vo vnútri vymaľovaná. Dôležitým zlomom bol 4. júl 1749, kedy kaplnku František Barkóczy, vtedy ešte ako jágerský biskup vyhlásil za verejnú kaplnku, čím ju sprístupnil obyvateľom Podčičvy a okolitých dedín. V 18. storočí sa z kaplnky pod hradom stalo vyhľadávané mariánske a svätokrížske pútnické miesto. V neďalekých Ondavských Matiašovciach sú v matrike zachytené záznamy o neobvyklých uzdraveniach viazaných k tomuto miestu. V roku 1773 dala Zuzana Barkóczyová ( rod. Szirmay) pod kríž na skale vedľa kostolíka postaviť drevené sochy Panny Márie a sv. Jána Evanjelistu. Obľúbenosť pútí sem vyvrcholila v roku 1786, keď pápež Pius VI. udelil podčičvianskému kostolíku privilégium konania plnomocných odpustových pútí. Spomínaná grófka Zuzana Barkóczyová sa náležite starala aj o kostolík, ktorý bol v tom čase v dobrom stave a bol vybavený jedným oltárom a jedným zvonom. Krátko pred biskupskou návštevou v septembri 1816 sv. Kríž na skale vymenili a na mieste dreveného chudobinca postavili chudobinec kamenný. Takisto v tomto roku ( 1816) opravili kostolík, ktorý v tom čase mal ešte drevenú vežičku. Dnešná architektonická podoba je výsledkom prestavby v roku 1876, ktorú ënancovala grófka Helena Hadik-Barkóczyová. Kostol Povýšenia sv. Kríža v Podčičve je dodnes pútnickým architektonická podoba je výsledkom prestavby v roku 1876, ktorú ënancovala grófka Helena Hadik-Barkóczyová. Kostol Povýšenia sv. Kríža v Podčičve je dodnes pútnickým miestom s unikátnou atmosférou. O čosi vyššie sa nachádza ďalšia unikátna i keď v tomto prípade o dosť mladšia národná kultúrna pamiatka, ktorá bola aj v minulosti viditeľná už z diaľky. Je ňou neorománska hrobka rodu Barkóczy. Tú dal ako miesto posledného odpočinku v roku 1909 postaviť Andrej Hadik-Barkóczy, dedič zvereneckého majetku po rode Barkóczy. Pravdepodobným zámerom bol presun ostatkov jeho predkov pochovaných na miestnom cintoríne do hrobky a zároveň aj pochovávanie ďalších členov rodu. Z neznámych dôvodov sa však od pôvodného zámeru upustilo a hrobka ostala prázdna. Dôvod nie je zatiaľ známy, no aj keď v roku 1911 zomrel Andrejov brat Alexander a v roku 1912 druhý brat Vojtech, oboch pochovali na miestnom cintoríne pri ostatných členoch rodiny.

Obrázok 2 – Kostol povýšenia sv. Kríža a hrobka rodu Barkóczy

V druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia ( približne v rokoch 1860 – 1914) v Uhorsku existovala výrazná móda stavania samostatných rodových mauzóleí a monumentálnych hrobiek. Išlo o obdobie vrcholiaceho historizmu a neskôr secesie, kedy sa sepulkrálna ( pohrebná) architektúra stala jedným z hlavných symbolov prestíže, moci a historickej legitímnosti aristokratických rodov. Išlo o širší európsky trend, ktorý do Uhorska prenikol najmä z Francúzska, Nemecka, Talianska a Rakúska. Tento fenomén mal tri hlavné príčiny. Prvou boli hygienické reformy a sekularizácia. Až do konca 18. storočia bolo zvykom pochovávať významných šľachticov do krýpt priamo vo farských či kláštorných kostoloch. Dekréty cisára Jozefa II. a nadväzujúca legislatíva 19. storočia však z hygienických dôvodov ( obavy z epidémií) zakázali pochovávanie vo vnútri sídiel a v kostoloch. Šľachta tak bola prinútená hľadať nové riešenia — a začala zakladať vlastné súkromné cintoríny, parkové kaplnky a voľne stojace mauzóleá mimo obcí. Taktiež v 19. storočí prebiehal v celej Európe rozmach romantizmu a neoštýlov. Aristokracia sa prostredníctvom pompéznych stavieb snažila demonštratívne odkázať na svoju storočnú históriu. Mauzóleum nebolo len miestom odpočinku, ale rodovým monumentom umiestneným v krajine, často v anglických parkoch kaštieľov alebo na dominujúcich návršiach. odpočinku, ale rodovým monumentom umiestneným v krajine, často v anglických parkoch kaštieľov alebo na dominujúcich návršiach. Projektovaním týchto stavieb boli často poverovaní renomovaní zahraniční architekti alebo uhorskí architekti študujúci vo Viedni, Paríži či Berlíne. Prevažovali štýly neogotika Projektovaním týchto stavieb boli často poverovaní renomovaní zahraniční architekti alebo uhorskí architekti študujúci vo Viedni, Paríži či Berlíne. Prevažovali štýly neogotika (inšpirovaná najmä nemeckými a anglickými vzormi), neorenesancia a neoklasicizmus. Na prelome storočí sa objavili orientálne, románske a byzantské vplyvy ( po vzore ranokresťanských mauzóleí v Taliansku), čo je vidieť aj na tomto konkrétnom objekte. Hrobka rodu Barkóczy je monolitická stavba realizovaná z liateho betónu. Pravdepodobným realizátorom stavby bola cementáreň patriaca Jozefovi Benczúrovi v Skrabskom. Išlo o prvú cementáreň v Uhorsku, ktorá vynikala svojou kvalitou, za čo bol jej majiteľ ocenený doma aj v zahraničí. Zámer dokončiť hrobku a presunúť tu aj telesné ostatky členov rodu prerušila prvá svetová vojna, ktorej koniec predstavuje aj koniec Rakúsko-Uhorskej monarchie a vznik nového štátu. V tomto štáte stratila uhorská aristokracia svoje práva a vo veľkej miere jej členovia opustili Československo. To bol prípad aj rodov Hadik-Barkóczy a Hadik, ktorí odišli na svoje majetky v Maďarsku. Unikátna neorománska hrobka rodu Barkóczy tak zostáva nielen architektonickým svedectvom doby a zručnosti vtedajších staviteľov, ale aj tichým mementom náhlych spoločenských zmien, ktoré pretrhli kontinuitu šľachtických rodov na našom území. Celý areál situovaný priamo pod majestátnym hradným bralom hradu Čičva však ponúka oveľa Unikátna neorománska hrobka rodu Barkóczy tak zostáva nielen architektonickým svedectvom doby a zručnosti vtedajších staviteľov, ale aj tichým mementom náhlych spoločenských zmien, ktoré pretrhli kontinuitu šľachtických rodov na našom území. Celý areál situovaný priamo pod majestátnym hradným bralom hradu Čičva však ponúka oveľa viac než len tento opustený monolit. Miesto sa vyznačuje neopísateľnou, priam mystickou atmosférou, v ktorej sa prirodzene snúbi sakrálna história s prítomnosťou prírody. Okrem dominantného Kostola Povýšenia sv. Kríža a spomínanej hrobky ukrýva tento priestor aj ďalšie hodnotné historické prvky, ktoré spolu dotvárajú jeho neopakovateľný charakter. Pozornosť návštevníka upúta najmä neskorobaroková socha sv. Jána Nepomuckého z konca 18. storočia či kríž vypínajúci sa priamo na skale nad podhradím.

Obrázok 3 – Kostol povýšenia sv. Kríža a hrobka rodu Barkóczy

Historickú vrstevnatosť a sociálny rozmer celého lokálneho spoločenstva v minulosti dopĺňala aj útulňa, respektíve chudobinec, ktorý slúžil najodkázanejším. Všetky tieto prvky spoločne vytvárajú z priestoru pod Čičvou mimoriadne pôsobivý kultúrno-historický celok, kde každý kameň a monument rozpráva svoj vlastný príbeh o viere, prestíži i ľudskej spolupatričnosti. Klasicistická monštrancia z roku 1793 z chrámového pokladu kostola Kamenný erb Bartolomeja Drágffyho z roku 1495 z kostola povýšenia sv. kríža v Podčičve