Osvietený aristokrat a uhorský prímas

Obrázok 1 – František III. Barkóczy

František III. Barkóczy

František III. Barkóczy pochádzal zo zemplínskej grófskej rodiny. Narodil sa 15. októbra 1710 na hrade Čičva, teda tesne pred jeho zničením. Jeho rodičmi boli František II. Barkóczy ( 1650 — 1711) a Juliana Barkóczy, rod. Zichy, ktorí sú pochovaní v krypte rímskokatolíckeho kostola Všetkých svätých v Humennom. Otec František bol hlavným zemplínskym županom. František pochádzal z 11 súrodencov a bol tretím najstarším. Jeho starší súrodenci Žigmund a Jozef však zomreli ešte ako deti a preto najstarším zo súrodencov ostal on. Pravdepodobne aj táto skutočnosť primäla rodičov k tomu, aby obetovali svoje tretie dieťa Bohu a predurčili tak jeho kariéru a život. Rodina mala prostredníctvom príbuzenských vzťahov silný vplyv na celú oblasť severného a východného Uhorska. Zemplínska rodová línia Barkóczyovcov držala vo svojich rukách dôležité svetské úrady. Svoje prvé školské roky strávil na jezuitskom gymnáziu v Košiciach. Od roku 1725 pokračoval v štúdiu ëlozoëe na univerzite v Trnave, kde úspešne obhájil doktorát a za ëlozoëckú Svoje prvé školské roky strávil na jezuitskom gymnáziu v Košiciach. Od roku 1725 pokračoval v štúdiu ëlozoëe na univerzite v Trnave, kde úspešne obhájil doktorát a za ëlozoëckú dizertáciu mu cisár Karol VI. daroval zlatú reťaz a titul prepošta. Ako mimoriadne talentovaný mladík z vplyvnej rodiny bol poslaný na rímske kolégium Collegium Germanicum Hungaricum. V Ríme študoval teológiu v rokoch 1729 – 1733, získal tam doktorát a bol vysvätený za kňaza. Pobyt v Ríme mal zásadný vplyv na jeho vkus. Fascinovalo ho talianske neskorobarokové umenie, pompézne cirkevné slávnosti, architektúra a veľkolepé knižnice. Tieto zážitky neskôr formovali jeho vlastnú mecenášsku činnosť v Jágri a Ostrihome.

Obrázok 2 – František III. Barkóczy

František III. Barkóczy

V roku 1734 bol ordinovaný pre službu Jágerskej diecézy. Po vysviacke pôsobil v Jágri ako mestský farár a kanonik. Bol absolútne oddaný panovníkovi, na rozdiel od jeho nástupcu V roku 1734 bol ordinovaný pre službu Jágerskej diecézy. Po vysviacke pôsobil v Jágri ako mestský farár a kanonik. Bol absolútne oddaný panovníkovi, na rozdiel od jeho nástupcu v Jágri Karola Esterházyho, ktorý bol viac oddaný Rímu než Viedni. V roku 1740 sa stal prepoštom v Spišskej kapitule a zároveň pôsobil ako generálny vikár ostrihomského arcibiskupa Imricha Esterháziho v Trnave. V roku 1741 sa stal skutočným vnútorným radcom a v 1743 sudcom Sedmipanskej tabule. Dňa 30. decembra 1744 vo veku 34 rokov ho cisárovná Mária Terézia vymenovala za jágerského biskupa a diecézu slávnostne prevzal v roku 1745. Do úradu nastúpil s heslom Prudentia et fortitudine ( „S múdrosťou a ráznosťou“), ktoré plne charakterizovalo jeho energickú povahu a ambiciózne plány. Súčasne sa stal županom župy Heveš a Vonkajší Solnok. Jeho hlboký vzťah k umeniu, literatúre a podpore vzdelanosti sa naplno prejavil už počas jeho pôsobenia v pozícii jágerského biskupa (1744 – 1761) a následne ešte viac, keď sa stal ostrihomským arcibiskupom a prímasom Uhorska. František Barkóczy i napriek tomu že bol duchovným, bol taktiež aj riadnym barokovým aristokratom. Bol jedným z posledných uhorských prelátov, ktorí okázalo spájali vysokú František Barkóczy i napriek tomu že bol duchovným, bol taktiež aj riadnym barokovým aristokratom. Bol jedným z posledných uhorských prelátov, ktorí okázalo spájali vysokú cirkevnú funkciu s luxusným, reprezentatívnym životným štýlom typickým pre svetskú aristokraciu tej doby. Pri obci Felsőtárkány dal postaviť barokový letohrádok s príznačným talianskym názvom Fuorcontrasti ( v preklade „Mimo sporov“ alebo „Bez konìiktov“). Tento kaštieľ slúžil ako letné sídlo zasvätené umeniu, poézii a spoločenským stretnutiam vzdelancov a ako jeho súkromné útočisko, kam unikal pred cirkevnými povinnosťami z Biskupského paláca v Jágri. Okolo letohrádku dal zriadiť rozsiahlu zvernicu, kde organizoval pompézne poľovačky a slávnosti pre šľachtických hostí. Podľa dochovaných inventárov z roku 1761 bolo toto sídlo vybavené mimoriadne luxusne a svetsky, vrátane bohatej obrazovej galérie. Zaujímavosťou je, že jeho puritánsky nástupca Karol Esterházy dal tento letohrádok neskôr zbúrať. František Barkóczy do Ostrihomu preložil z Trnavy sídlo prímasa. V roku 1762 sa stal hlavným inšpektorom škôl v Uhorsku. Z poverenia uhorského snemu sa podieľal na urovnávaní sporov okolo Poľsku zálohovaných spišských miest. Dňa 5. mája 1763 mu bol udelený Rád svätého Štefana. František Barkóczy sa tak 6. mája 1764 stal jedným z prvých František Barkóczy do Ostrihomu preložil z Trnavy sídlo prímasa. V roku 1762 sa stal hlavným inšpektorom škôl v Uhorsku. Z poverenia uhorského snemu sa podieľal na urovnávaní sporov okolo Poľsku zálohovaných spišských miest. Dňa 5. mája 1763 mu bol udelený Rád svätého Štefana. František Barkóczy sa tak 6. mája 1764 stal jedným z prvých nositeľov veľkokríža tohto radu. Z hľadiska nášho regiónu sú cenným dejinným prameňom jeho kanonické vizitácie spísané počas jeho návštev v rôznych stoliciach, hlavne však tá zo zemplínskej stolice. Vo Z hľadiska nášho regiónu sú cenným dejinným prameňom jeho kanonické vizitácie spísané počas jeho návštev v rôznych stoliciach, hlavne však tá zo zemplínskej stolice. Vo vizitačnom protokole Zemplínskej stolice je evidentné, že jágerský biskup František Barkóczy, ktorý bol rodákom zo Zemplína , v tomto prípade nebol odosobnený. František si ako syn uhorskej vlasti ctil vlastnú krajinu, pretože garantovala množstvo práv šľachte a cirkvi, do ktorej patril. Svoj vzťah k rodnému kraju reìektoval aj dlhší čas, ktorý tú strávil. Kánonická vizitácia Zemplínskej stolice ( okrem nej bola cieľom aj Užská a Šarišská stolica), ktorú osobne vykonal jágerský biskup František Barkóczy, sa uskutočnila v presne zdokumentovanom termíne od mája do júla roku 1749. Zo svojho sídelného mesta Jáger vyrazil v nedeľu 18. mája 1749. Hneď v prvých dňoch prechádzal dolnozemplínskymi farnosťami Girincs a Mád, neskôr začiatkom júna Sátoraljaújhely, Cejkov či Zemplín. V pondelok 16. júna navštívil Bačkov. V utorok 17. júna vizitoval farnosti Vranov nad Topľou a Sačurov a v stredu 18. júna nasledoval Nižný Hrušov, odkiaľ sa presunul ďalej na Trhovište, Pavlovce nad Uhom a do Užskej stolice (Užhorod, Sobrance). Po prechode Užskej stolice sa vrátil na Zemplín cez Michalovce (1. júla) a Strážske (2. júla). Od štvrtka 3. júla do utorka 8. júla 1749 strávil biskup niekoľko dní na svojom rodovom panstve v Tovarnom, kde nocoval u svojho strýka, grófa Imricha Barkóczyho. V rodovom sídle v Tovarnom prežil biskup v lete 1749 niekoľko dní, ktoré boli naplnené nielen biskupskou pastoráciou, ale aj súkromným programom. Naposledy bol na návšteve v Tovarnom okolo 23. septembra 1742, ešte ako spišský prepošt a svätil tu zvony pre horno-zemplínske kostoly v Ľubiši, Ohradzanoch a Udavskom. Počas pobytu 4. júla 1749, odslúžil slávnostnú svätú omšu v kaplnke Povýšenia Svätého kríža v Podčičve, birmoval miestnych veriacich a v Tovarnom viedol výsluchy (skrutíniá) kňazov. Z vizitácie je známe, že ho potešilo, že kaplnka Povýšenia Svätého kríža pod hradom Čičva, kde sa narodil, je pútnickým miestom. Odkedy tomu tak bolo to sa však už vo vizitácií nespomína. Špeciálnym cieľom zemplínskej vizitácie po Podčičve a Tovarnom bol ëliálny kostol Najsvätejšej Trojice v Sečovskej Polianke, ktorý kedysi obnovil biskupov otec. Pravdepodobne to bol významný rekatolizačný počin, pretože kostol sa stal významným pútnickým miestom širšieho regiónu a takým bol aj v čase návštevy Františka Barkóczyho. Po odchode z Tovarného sa presunul do kaštieľa v Humennom, kde zotrval do 13. júla. Osobitne si uctil biskup aj svojich nebohých rodičov, ktorí boli pochovaní vo františkánskom kláštornom kostole Všetkých svätých v Humennom v špeciálnej bočnej kaplnke sv. Bonifáca. Verejne za nich odslúžil zádušnú omšu 10. júla 1749. Odtiaľ pokračoval ďalej na sever do Šarišskej stolice. Absolútny vrchol cirkevnej kariéry v Uhorsku dosiahol keď ho Mária Terézia vymenovala za ostrihomského arcibiskupa a prímasa Uhorska ( hlavu katolíckej cirkvy v krajine). Keďže Absolútny vrchol cirkevnej kariéry v Uhorsku dosiahol keď ho Mária Terézia vymenovala za ostrihomského arcibiskupa a prímasa Uhorska ( hlavu katolíckej cirkvy v krajine). Keďže Absolútny vrchol cirkevnej kariéry v Uhorsku dosiahol keď ho Mária Terézia vymenovala za ostrihomského arcibiskupa a prímasa Uhorska ( hlavu katolíckej cirkvy v krajine). Keďže Ostrihom bol po osmanskej okupácii zničený, jeho oëciálnym sídlom bola Bratislava (Prešpork) a Trnava. Do Bratislavy si so sebou preniesol všetku svoju povestnú barokovú nádheru. Jeho bratislavský dvor fungoval ako malé kráľovstvo. Zriadil tu veľkolepú arcibiskupskú kapelu. Pustil sa do nákladnej prestavby Letného arcibiskupského paláca v Bratislave (dnešné sídlo Úradu vlády SR), kde dal vybudovať nádhernú francúzsku záhradu s fontánami, sochami a altánkami. V rokoch 1764 – 1765 zažil svoj posledný veľký politický triumf, keď ako prímas viedol zasadnutie uhorského snemu v Bratislave a korunoval syna Márie Terézie, Jozefa II., za rímsko-nemeckého kráľa. Barkóczyho však dlhodobo trápila choroba, ktorú vtedajšia medicína nazývala podagra ( dna ). V aristokratických kruhoch 18. storočia to bola mimoriadne rozšírená choroba, Barkóczyho však dlhodobo trápila choroba, ktorú vtedajšia medicína nazývala podagra ( dna ). V aristokratických kruhoch 18. storočia to bola mimoriadne rozšírená choroba, prezývaná aj „choroba kráľov“ alebo „bohatých“, pretože jej rozvoj priamo podmieňovala strava bohatá na červené mäso, strukoviny a nadmerná konzumácia alkoholu ( najmä ťažkého vína) – čo presne sedelo na Barkóczyho životný štýl. V posledných mesiacoch života ( jar 1765) sa jeho stav rapídne zhoršil. Dna mu spôsobovala neznesiteľné bolesti kĺbov a pridružili sa k nej problémy s obehovou sústavou, ťažké dýchanie a celková slabosť. Svojmu oslabenému organizmu už nedokázal pomôcť ani pobytom v milovanej prírode. Zomrel v ranných hodinách 18. júna 1765 vo svojom paláci v Bratislave. Pochovaný bol v Dóme sv. Martina v Bratislave v dnes verejnosti neprístupnej arcibiskupskej hrobke pod kaplnkou sv. Jána Almužníka do honosnej medenej rokokovej rakvy.

Obrázok 3 – František III. Barkóczy

František III. Barkóczy

František III. Barkóczy ako ostrihomský arcibiskup s veľkokrížom Rádu svätého Štefana Maďarská národná galéria František III. Barkóczy ako chlapec už predurčený na cirkevnú dráhu portrétovaný v sutane Maďarská národná galéria Letný arcibiskupský palác v Bratislave, ktorý dal do barokovej podoby prestavať František III. Barkóczy Dnes sídlo Úradu Vlády SR Mgr. Jakub Šnajder historik Memento Posteritas, o. z.